O.Pietruchová: Výhrada svedomia ako ideologická zbraň
„Patrí však k najlepším tradíciám pluralitnej spoločnosti umožniť každému, aby vykonával svoju profesiu v súlade so svojím náboženským presvedčením“, tvrdí minister Lipšic (Sme, Ad: Ministerstvo spravodlivosti klame, 9.3.). Vyvoláva tým dojem, že obdobný postup ako je zmluva so Svätou stolicou o práve uplatňovať si výhradu svedomia (ďalej len zmluva) je štandardným prvkom v legislatívach pluralitných demokratických spoločností. Opak je však pravdou, zmluvu by uzavrelo Slovensko ako prvý štát v Európe. Znamená to, že sme najtolerantnejšou spoločnosťou? Tomu snáď nikto neverí, tak málo tolerancie voči „tým iným“, ako prejavuje práve ministerstvo spravodlivosti, nás robí v EÚ čiernou ovcou v oblasti ľudských práv.
V diskusii okolo výhrady svedomia KDH už prezentovalo množstvo zavádzajúcich informácií a klamstiev. Je zreteľné, že v celej diskusii sa zo stránky ministerstva spravodlivosti a jeho pochlebovačov vedome miešajú rôzne právne úpravy, keď tvrdia, že výhradu svedomia si bude môcť uplatňovať každý. Zmluva s Vatikánom predsa jednoznačne hovorí, že „každý (môže) odmietnuť konať to, čo vo svojom svedomí pokladá za nedovolené podľa vieroučných a mravoučných zásad.”(Č. 3.1.) Pod výrazom “vieroučné a mravoučné zásady” sa v tejto zmluve rozumejú zásady, vyhlásené Magistériom Katolíckej cirkvi. (3.2.) Ako si teda môže uplatniť výhradu svedomia ateista, odvolávajúc sa na učenie katolíckej cirkvi?
Zmluva je jednoducho diskriminačná, pretože priznáva katolíkom práva nad ostatných členov spoločnosti. Naša ústava ale hovorí, že „nikoho nemožno z týchto dôvodov (náboženstvo) poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Je až nemožné, aby to nechápal minister spravodlivosti, ktorý sa v prípade pozitívnej diskriminácie zakotvenej v antidiskriminačnom zákone odvolal na ústavný súd.
Rozhodneme sa pre EÚ alebo Vatikán?
Vstupom Slovenska do EÚ sme sa zaviazali plniť záväzky vyplývajúve zo Zmluvy o Európskom Spoločenstve, ktorá v Čl. 13 stanovuje úlohu boja Spoločenstva proti diskriminácii na základe pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, náboženstva alebo viery. Zmluva, ktorá určuje práva občanov podľa príslušnosti k cirkvi je jednoznačne diskriminačná. Nová Ústava EÚ hovorí: „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnemu štátu a rešpektovaniu ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“
Zmluva o výhrade svedomia podrýva autoritu právneho štátu, diskriminuje občanov už svojou právnou formou a vytvára podmienky na obchádzanie antidiskriminačného zákona a iných právnych noriem, ktoré nie sú v súlade s vieroučnými a mravoučnými zásadami katolíckej cirkvi. Jedna z najvýraznejších oblastí dpoadu zmluvy bude zhoršenie prístupu k tým službám reprodukčného zdravia, ktoré využívajú iba ženy a tým prispieva k rodovej diskriminácii. Porušenie princípu tolerancie a spravodlivosti voči tým, ktorí budú výkonom zmluvy poškodení, je zjavná, napriek tomu sa o nej vôbec nediskutuje. Zmluva je teda jednoznačne v rozpore s cieľmi Európskej únie. V prípade jej prijatia porušíme ďalší článok Ústavy EÚ, ktorý hovorí: „Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.(Čl. 1-15)“ Sme skutočne v štádiu, kedy ohrozíme naše záväzky k EÚ kvôli presadzovaniu ideologických cieľov KDH?
V tejto súvislosti je priam šokujúce vyjadrenie zástupcu SR pred Európskym súdnym dvorom Radoslava Procházku, že „naša ústava priznáva medzinárodnej zmluve so Svätou stolicou rovnakú právnu silu ako Zmluve o pristúpení k Európskej únii a iným medzinárodným zmluvám. Sú si teda rovnocenné, prednosť majú len pred našimi zákonmi.“(Sita, 17.3.) Nikto nepochybuje o tom, že pre KDH je Vatikán dôležitejší ako EÚ. Dali to jasne najavo aj europoslanci pri zdržaní sa hlasovania za ústavu v procese jej ratifikácie v Európskom parlamente. Zvyšok Slovenska však považuje naše členstvo v EÚ za prioritu, nakoniec, pre strany vládnej koalície bolo hlavným mottom volebnej kampane. O pristúpení k EÚ a teda aj plnení jej požiadaviek sme sa rozhodovali v referende, o zmluve s Vatikánom nie. Zmluva s EÚ je už podpísaná, zmluva s Vatikánom o výhrade svedomia nie. Ide teda o politické rozhodnutie o prioritách Slovenska, či bude dodržiavať záväzky voči EÚ alebo dá prednosť Svätej stolici. Vôľa občanov, ktorú vyjadrili referendom o EÚ, by mala byť v demokratickej krajine pri tomto rozhodovaní najvyšším princípom.
Zákon o výhrade svedomia
Právo na výhradu svedomia bude platiť pre všetkých až vtedy, ak bude upravené zákonom. Minister Lipšic však konkrétny zákon neprezentoval, nie je spomínaný ani v predkladacej správe. Lipšic dnes už tvrdí, že sa zákony vôbec nemusia meniť, lebo výhradu svedomia už dnes umožňujú. Zrejme tým myslí antidiskriminačné opatrenia. V pôvodnej predkladacej správe bola naopak celá rada zákonov, ktoré sa novelizovať mali. Ak to dnes už neplatí, môže to znamenať len jedno – práva tých, ktorí budú výhradou svedomia poškodení alebo ukrátení vo svojich právach, nebudú zákonom ošetrené. A to je ten najhorší stav, aký môže v demokratickej spoločnosti nastať.
Je otázne, nakoľko je výhrada svedomia pri vykonávaní povolania opodstatnená. Na rozdiel od povinnej vojenskej služby, kde je výhrada svedomia zaistená ústavou, žiadne povolanie povinné nie je. Každý normálny človek sa rozhoduje v súlade so svojim svedomím už pri jeho výbere. Ak niekomu vadí antikoncepcia, umelé oplodnenie, interrupcie a sterilizácie, nech nejde robiť gynekológa. Ak má niekto zábrany hovoriť o sexuálnej výchove a pohlavných orgánoch, nech neučí etiku a biológiu. Ak učiteľ neverí Darwinovej evolučnej teórii, je množstvo iných predmetov, kde svojim ideologickým ponímaním sveta nebude obmedzovať právo detí na informácie v súlade so štandardom vedeckého poznania. A ak nechce hovoriť o inkvizícii, križiackych výpravách, Bartolomejskej noci či klerikálno-fašistickom Slovenskom štáte, nemal by resp. nesmie vyučovať dejepis.
Výhrada svedomia sa už v súčasnosti často využíva s odvolaním sa na Základnú zmluvu so Svätou stolicou. Predseda NR SR odmietol podpísať novelu tzv. interrupčného zákona kvôli výhrade svedomia. Stále viac nemocníc odmieta vykonávať interrupcie s tým, že sa na ňu odvolávajú. Ako je to možné, ak zmluvy s Vatikánom podľa ministra spravodlivosti nie sú samovykonateľné a zákonná úprava neexistuje? Pritom výhrada svedomia je právom jednotlivca a nie inštitúcie a ak je v štátnej nemocnici päť gynekológov, ktorí interrupcie vykonávať nechcú, musia prijať šiesteho, ktorí ich robiť bude. Práve na to potrebujeme zákon. V praxi je totiž bežné, že ak je riaditeľ nemocnice alebo primár presvedčený katolík, jednoducho výkon interrupcií v nemocnici zakáže. V tomto je najväčšie nebezpečentvo zneužívania zmluvy – v presadzovaní náboženského svetonázoru mocenskými cestami. V pracovno-právnom pomere môže byť výhrada svedomia zneužitá na diskrimináciu ľudí iného vierovyznania, rodu, rodinného stavu či sexuálnej orientácie. Darmo budeme mať zákony, keď sa právo stane nevykonateľným a nedostupným. Svedomím sa dá totiž zdôvodniť kadečo a medzinárodná zmluva, ktorá bude mať platnosť pred našimi zákonmi môže de facto znamenať kľučku na obídenie antidiskriminačného zákona, ktorý KDH tak leží v žalúdku. Môže riaditeľ školy odmietnuť zamestnať homosexuála, pretože je to proti jeho náboženskému presvedčeniu? Zrejme áno, nakoľko medzinárodná zmluva o výhrade svedomia bude stáť nad našou legislatívou a odvolanie na antidiskriminačný zákon nepomôže.
Zákon o regulácii pri uplatňovaní výhrady svedomia potrebujeme. Nie však kvôli tým, ktorí si ju uplatňujú, tí to budú robiť so zákonom či bez. Potrebujeme ho ako ochranu pre tých, ktorí sú takýmto konaním vo svojich právach obmedzovaní. Obmedzovať výučbu sexuálnej výchovy v čase AIDSu je nemorálnym hazardom na mladej generácii a deti a ich rodičia majú právo vedieť, že ich učiteľ neučí podľa osnov ale ideológie. Ženy majú na Slovensku legálne právo na interrupciu a štát musí výkon zákona zabezpečiť. Zaviazali sme sa nakoniec k tomu v rôznych zmluvách na úrovni OSN. Ak lekár zamlčí pri prenatálnej prehliadke, že plod je poškodený, lebo je proti jeho svedomiu takýto plod utratiť, ponesie za to zodpovednosť prípadne aj finačnú? Takéto prípady sa už dnes dejú v Poľsku, kde lekári odmietajú robiť prenatálne prehliadky alebo ich výsledky zamlčia.
Ženy nemajú inú možnosť ako získať antikoncepciu ako na lekársky predpis od gynekológa. Ak štát stanoví takúto povinnosť, musí jej vykonateľnosť aj zabezpečiť. Pacientky majú právo na recept rovnako ako majú právo vedieť, že daný lekár nepodáva informácie podľa najnovších medicínskych poznatkov ale podľa náboženského videnia. V podobnom prípade už rozhodoval ESĽP v prípade Pichon and Sajous v. France, kedy sa lekárnici odvolávali na výhradu svedomia a nechceli pacientkám predať antikoncepciu. Francúzky súd rozhodol v prospech žien a ESĽP odmietol odvolanie lakárnikov so zdôvodnením, že “pokiaľ je predaj antikoncepcie legálny a jeho predaj na lekársky predpis sa nedá uskutočniť inde ako v lekárni, podávateľ nemôže preferovať jeho náboženské vierovyznanie a zneužiť ho ako odôvodnenie odmietnuť predávať také produkty. Svoje náboženskú vieru môže manifestovať v mnohých iných formách mimo profesionálnej sféry”.
Brániť želaniu mať vlastné dieťa odmietnutím vykonať umelé oplodnenie zo strany gynekológa je skôr cynické ako morálne. Či ešte takýto lekár koná v súlade s Hippokratovou prísahov a slúži v prospech pacientky, ostáva na inú diskusiu. Asistovaná reprodukcia je to vlastne forma liečenia neplodnosti. Akým právom smie lekár odmietnuť liečiť? Že je to vôľa božia, aby daná žena deti nemala? Pôsobenie lekárov ako takých (aj tých, ktorí nedávno zachraňovali pápeža) sa dá vyložiť ako pôsobenie proti vôli božej. Kde sú teda hranice výhrady svedomia, čo je ešte akceptovateľné čo už nie? Možem si uplatniť výhradu svedomia ja a prestať platiť dane, pretože nesúhlasím, že je z nich platená aj katolícka cirkev? Ak nebudú pravidlá hry jasne upravené v zákone, môže to spôsobiť chaos a podryť autoritu právneho štátu.
Zákon o výhrade svedomia je jediná prijateľná forma legislatívnej úpravy. Je obsiahnutý aj v novej Ústave Európskej únie, ktorá ponecháva toto právo členským štátom. Načo je nám popri takomto zákone diskriminačná zmluva so Svätou stolicou, to doteraz nikto neobjasnil, najmenej sám minister spravodlivosti. Zrejme by musel priznať, že sa zaviazal Vatikánu presadzovať a právne garantovať záujmy katolíckej cirkvi a to v rozpore s našou ústavou. Slovenská republika sa totiž “neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo.”
Oľga Pietruchová, Predsedníčka OZ Možnosť voľby
Uverejnené v Domine, máj 2005 a na ww.changenet.sk
