Interrupcie a právo
Otázka legálnej úpravy interrupcií rozdeľuje odborníkov a odborníčky v oblasti práva, medicíny, politiky a občianskej spoločnosti ako máloktorá iná oblasť ľudských práv. Ideologické a náboženské prístupy sa pritom často prenášajú aj do zákonných úprav, ktoré sa líšia aj v takých príbuzných právnych systémoch, ako sú systémy štátov Európskej únie.
Celkový trend vo svete smeruje k liberalizácii interrupcií a tým k zníženiu zdravotných rizík spojených s nelegálnymi zákrokmi vykonanými v nie bezpečných podmienkach (viď posledný prípad Portugalsko). Napriek tomu podľa odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie po nelegálnych zákrokoch ešte stále ročne umiera okolo 80 000 žien na celom svete.
Súčasne sa však – najmä pod vplyvom niektorých cirkví – objavujú aj opačné trendy, a to najmä v postsocialistických krajinách. Najmarkantnejším prípadom je Poľsko, kde sa krátko po zmene režimu a demokratizácii spoločnosti pod tlakom konzervatívnych síl podarilo zmeniť dovtedy liberálny interrupčný zákon na jeden z najreštriktívnejších v celej Európe.
Snahy o podobný trend sa dlhodobo prejavujú aj na Slovensku a podľa „poľského scenára“ vyústili až do podania na Ústavný súd (2001), čím sa otvorila otázka súladu legálneho vykonávania interrupcií s právom na život podľa Ústavy SR. Odporcovia súčasnej liberálnej zákonnej úpravy argumentujú, že ústavný súd by mal zrušiť legálnosť interrupcie v prvom trimestri, ako aj obmedziť tento zákrok v prípade ohrozenia života ženy alebo chybného vývoja plodu, ktorý je v súčasnosti povolený do 24. týždňa tehotnosti.
Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach jasne stanovuje, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. Napr. v prípade Paton v. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel pokúsil zamedziť svojej tehotnej manželke prístup k interrupcii, tvrdiac, že ukončenie tehotenstva by porušilo právo plodu na život podľa článku 2. Komisia rozhodla, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody, pretože „Život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že ,nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.“
V prípade Vo v. Francúzsko (2004), na ktorého rozhodnutia údajne čakal aj náš ústavný súd, ESĽP opätovne odmietol rozšíriť právo na život aj pre plod. Sťažovateľka, ktorá pre omyl lekára potratila plod chceného tehotenstva, požadovala potvrdenie nároku plodu na právo na život a trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití. Súd zrekapituloval predošlú jurisprudenciu chrániacu právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru o ľudských právach a uzavrel že „nenarodené dieťa nie je považované za ,osobu‘ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú ,právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“. Súd objasnil, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by porušili Dohovor. Keďže v prípade Vo práva a záujmy tehotnej ženy neboli v rozpore s plodom, súd tiež pripustil, že štáty majú diskrečnú právomoc alebo určitú voľnosť vo vyhodnotení toho, či chrániť plod. Na druhej strane – poznamenajúc, že „neexistuje európsky súhlas o vedeckej a právnej definícii začiatku života“– súd odmietol zaobchádzať s plodom ako s „osobou“ dokonca aj vtedy, keď neexistuje rozpor s právami ženy. Namiesto toho – pretože „život plodu bol úzko spojený so životom matky a mohol byť chránený prostredníctvom nej“ – súd rozhodol, že Francúzsko nemalo podľa Dohovoru povinnosť postihovať konanie doktora ako formu zabitia. Rozhodnutie v prípade Vo znovu jasne potvrdzuje predchádzajúce rozhodnutia Európskej komisie a súdu, ktoré chránia základné právo ženy na bezpečnú interrupciu, pokiaľ jej práva a záujmy sú v rozpore s právami a so záujmami plodu.
V širšom význame rozsudok v prípade Vo, odmietajúc zaobchádzať s nedbanlivým ošetrovaním ako s formou zabitia, poskytuje ochranu lekárom a poskytovateľom zdravotných služieb, ktorých by inak strach z takéhoto doplňujúceho trestu mohol odradzovať od poskytovania interrupcií. Rozsudok teda nepriamo chráni prístup žien k reprodukčnej zdravotnej starostlivosti vrátane interrupcií, ako aj k širokej škále pôrodníckej zdravotnej starostlivosti.
Z uvedených prípadov teda jasne vyplýva, že ESĽP nikdy nepriznal plodu právo na život podľa článku 2 Európskeho dohovoru ani nedovolil, aby vyslovený záujem chrániť život plodu anuloval liberálny interrupčný zákon.
Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov rešpektujú voľbu žien počas prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva. Tento zákonný prístup implicitne prisudzuje právam žien väčšiu hodnotu než akémukoľvek nároku v mene plodu, charakterizovanému či už ako právo, alebo ochrana. Zo 46 členských štátov Rady Európy 40 dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez obmedzenia spočívajúceho v uvedení dôvodu alebo na základe rozsiahlych terapeutických dôvodov. Iba zopár štátov – Andora, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno – ponecháva prísne obmedzenia interrupcie, umožňujúce len úzku škálu terapeutických výnimiek.
Národné súdy sa často venovali právnemu statusu plodu v kontexte zákona o prístupe k interrupciám. Rakúsky aj holandský ústavný súd zamietli podnet týkajúci sa „práv plodu“ na zmenu liberálnych zákonov tvrdiac okrem iného, že článok o práve na život by nemal byť interpretovaný s cieľom ochraňovať nenarodeného. V roku 1975 francúzsky Conseil Constitutionnel potvrdil francúzsky interrupčný zákon a bezvýhradne prijal názor, že plod nie je dieťa oprávnené na ochranu podľafrancúzskej ústavy. Kým Ústavný súd Nemecka rozhodol, že interrupcia by mala zostať technicky nelegálnou, zároveň špecifikoval, že ak si tehotná žena zvolí interrupciu po tom, čo navštívila odborného poradcu, nemala by byť stíhaná. Nemecký súd uznal aj práva tehotnej ženy vrátane jej práva na slobodný rozvoj jej osobnosti (čl. 2 ods. 1 základného zákona) a jej právo na telesnú integritu a život (čl. 2 ods. 1 základného zákona) a ochranu jej dôstojnosti (čl. 1 základného zákona). Berúc do úvahy flexibilitu tohto zákona a jeho aplikáciu, práva plodu sú podriadené právam tehotnej ženy. Na základe tohto rozhodnutia prijal v roku 1995 Bundestag novelu zákona o asistencii tehotnej žene a rodinám uznávajúca interrupciu v prvých 12 týždňoch.
Je paradoxom, že právny zástupca skupiny poslancov, napádajúci protiústavnosť slovenského interrupčného zákona Daniel Lipšic často argumentuje práve rozhodnutím nemeckého Najvyššieho súdu. Pritom vedome zamlčuje širší kontext ako i skutočnosť, že interrupcie sa v Nemecku legálne a beztrestne vykonávajú.
Všeobecná deklarácia ľudských práv (VDĽP)
Pracovná skupina k VDĽP jasne zamietla verziu článku 1, ktorý bol navrhnutý špeciálne s cieľom udeliť plodom právo na život, a tým uznala, že medzinárodné ľudské práva sa začínajú narodením. Článok 1 sa začína základným vyhlásením: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne v dôstojnosti a právach.“ Slová „sa rodia“ boli v tomto článku použité úmyselne, aby odkazovalo na všetky osoby narodené živé a vyradilo plody.
Národné súdy vo svete takisto odmietli zaobchádzať s plodmi ako s osobami v zmysle práva. Kanadský najvyšší súd v prípade Winnipeg Child Family Services (Northwest Area) v. G. rozhodol proti uznaniu práva plodu na osobnosť alebo akékoľvek práva nezávisle od tehotnej ženy. V tomto prípade sociálne služby požadovali vydanie príkazu na zadržanie tehotnej ženy proti jej vôli v zdravotníckom centre až do pôrodu s cieľom vykonať zdravotné vyšetrenia na základe toho, že táto žena bola závislá od vdychovania lepidla, čím ohrozovala plod. Súd rozhodol, že takýto príkaz nebol v medziach jeho právomoci na vydávanie nariadení na ochranu „detí“.
Najvyšší súd USA v prelomovom rozhodnutí Roe v. Wade z roku 1973 výslovne rozhodol, že osobnosť závisí od narodenia, a preto plod nie je osobou oprávnenou na ústavnú ochranu. Najvyšší súd USA toto rozhodnutie – napriek enormnému politickému tlaku v posledných rokoch – znovu niekoľkokrát potvrdil, najnovšie v prípade Stenberg v. Carhart, v ktorom súd zrušil štátny zákon, ktorý zakazoval určité metódy interrupcie preto, lebo nezahŕňal ochrany zdravia žien. V kontexte občianskeho práva veľa štátov v USA uznáva občianskoprávnu žalobu pre ublíženie spôsobené plodu, ale tieto nároky obmedzujú na okolnosti, keď sa plod narodí živý.
Ľudské práva žien a právo otcov
Európsky súd pre ľudské práva a komisia rozhodli, že podľa článku 8 úprava interrupcie je zasahovaním do práva ženy na súkromný život. Komisia vo všetkých relevantnýách prípadoch zamietla otcovo nárokovanie si práva podľa článku 8 a uznala, že rešpektovanie súkromného života tehotnej ženy ako „osoby, ktorej sa tehotenstvo a jeho pokračovanie alebo prerušenie týka v prvom rade“, je nadradené akýmkoľvek právam otca.
Výbor pre ľudské práva vo svojom Všeobecnom komentári č. 28 o rovnosti mužov a žien podobne uznal, že popri otázkach práva na život a slobodou pred mučením a neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním „štáty nemôžu zanedbať rešpektovanie súkromia žien týkajúceho sa ich reprodukčných funkcií“. Výbor uviedol ako príklady požiadavky týkajúce sa napr. podmienenia sterilizácie ženy súhlasom manžela alebo iné podmienky ako vek, rovnako ako požiadavku na lekárov oznámiť meno ženy, ktorá podstúpila interrupciu.
Právo na rovnosť a nediskrimináciu
Uznanie postavenia plodu ako osoby v zmysle práva je v príkrom rozpore s právom žien na rovnosť a nediskrimináciu. Výbor Organizácie Spojených národov pre odstránenie diskriminácie žien (CEDAW) vydal jasné stanovisko: „Zákony kriminalizujúce lekárske výkony, ktoré potrebujú iba ženy, a trestajúce ženy, ktoré tieto procedúry podstúpili“ tvoria prekážku v primeranej zdravotnej starostlivosti pre ženy a ohrozujú právo na nediskrimináciu v oblasti zdravia a ochranu práva žien na rovnosť podľa článku 2 Dohovoru o odstránení diskriminácie žien (CEDAW).
Obmedzenie práva na interrupcie má mnohoraký diskriminačný dosah. Zdravotnými následkami neprofesionálne vykonanej interrupcie trpia iba ženy, rovnako ako fyzickými a psychickými účinkami donosenia nechceného plodu do termínu pôrodu a bremenami súvisiacimi s vychovávaním dieťaťa. Okrem toho základná schopnosť robiť dôležité rozhodnutia o živote a sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania ako základné komponenty slobody a ľudskej dôstojnosti, sa v takomto prípade odopierajú iba ženám.
Ak zákon núti ženu pokračovať v nechcenom tehotenstve, v konečnom dôsledku sa od nej požaduje zachrániť plod za okolností, za ktorých by sa to od nikoho iného nepožadovalo. Zákon ju núti obetovať jej telesnú integritu, zdravie a život s cieľom poskytnúť život zachraňujúcu pomoc, akú nevyžaduje od iných, dokonca ani v prípade už narodenej ľudskej bytosti. Povinnosť zachrániť by mohla vzniknúť tam, kde existuje osobitný vzťah. Napriek tomu, dokonca ani vo vzťahu rodiča a už narodeného dieťaťa, neexistuje dôvod na vznik právnej povinnosti „angažovať sa v riskantných záchranách“. Spoločnosť síce môže očakávať od človeka pozorujúceho topiace sa dieťa, aby volal o pomoc, ale nepožaduje od neho – či už od cudzej osoby, alebo rodiča – skočiť do vody a riskovať vlastný život, aby ho zachránil. Členovia rodiny môžu dobrovoľne darovať orgány na záchranu života, ale zákon nenúti rodiča alebo príbuzného podstúpiť čo i len malú operáciu na záchranu svojho dieťaťa. Takúto záchranu možno poskytnúť iba dobrovoľne. Tehotenstvo a pôrod dieťaťa sú na fyzickej úrovni vysoko riskantnou záchranou – zahŕňajú obrovské telesné zmeny a závažné dočasné nefunkčnosti a bolesti. Tehotenstvo znamená často nepredvídateľné riziká vzniku trvalých zdravotných následkov vrátane stálej bolesti, straty reprodukčnej schopnosti až smrti. Reštriktívne interrupčné zákony by túto obrovskú obetu vynucovali od žien a jedine od žien a tým odmietali ženám rovnaký rešpekt k ich životu, telesnej integrite a dôstojnosti, na ktoré majú ako plnohodnotné ľudské bytosti právo. Zamietnutie návrhu „každý má právo narodiť sa“ navrhovateľmi slovenskej ústavy je preto podstatné na ochranu rovnoprávnosti žien a dobrovoľnosti tehotenstva.
Ako medzinárodné ľudskoprávne zmluvné orgány uznávajú, reštriktívne interrupčné zákony diskriminujú chudobné, marginalizované a bezmocné ženy. Chudobné a mladé ženy si nemôžu dovoliť drahé tajné a bezpečné interrupcie, preto svoje zdravie, plodnosť a sexualitu ohrozujú komplikáciami z neprofesionálne vykonaného zákroku a neúmerne ohrozujú svoj život.
Právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva
Rozhodnutie priviesť dieťa na svet je také závažné, že sa dá považovať za otázku svedomia. Preto sa medzinárodná ochrana vzťahuje aj na slobodnú voľbu ľudskej reprodukcie, ako aj na prístup k službám potrebným na vykonanie tejto voľby. Uplatňovanie svedomia môže byť založené na náboženskom učení, ktoré odporuje právu na rozhodnutie alebo ho zvýhodňuje, alebo môže byť založené na rozhodnutí urobenom na základe svedomia nezávisle od náboženského učenia či viery. Výbor pre ľudské práva sa jasne vyjadril, že toto právo zahŕňa aj právo byť oslobodený od vládneho nátlaku dodržiavať zákony, ktoré boli vytvorené na to, aby najmä odrážali alebo potvrdili náboženské doktríny. Ak sú zákony obmedzujúce prístup k službám reprodukčného zdravia ovplyvnené určitou náboženskou vierou, potom odopierajú slobodu náboženstva, svedomia a myslenia tým, ktorí sa nehlásia k tejto viere vo všeobecnosti, a tým, ktorí veria, že bezpodmienečne sledovať toto presvedčenie je v danom prípade nevhodné. Preto takéto zákony zakladajú štátne donútenie konať v súlade s náboženským presvedčením určitej skupiny.
Slovenský liberálny a práva ochraňujúci interrupčný zákon je nielen v súlade s článkom 15 Ústavy SR, ale aj v súlade s Európskym dohovorom a praxou európskych štátov vo všeobecnosti, ako aj s medzinárodnými ľudskoprávnymi zmluvnými záväzkami Slovenska. Akékoľvek rozhodnutie Ústavného súdu SR a následná delegalizácia a kriminalizácia interrupcií by vážne ohrozili životy a zdravie žien a spôsobili by neospravedlniteľný krok späť k popretiu rovnoprávnosti žien a medzinárodne chránených ľudských práv.
(spracované na základe právnej analýzy vykonanej Centrom pre reprodukčné práva, New York, USA a Právnickej fakulty City University of New York, USA)
Olga Pietruchová
