Interrupcie a história

Právo rozhodovať o čase a počte narodenia svojich detí je neoddeliteľne spojené s otázkou slobody a postavenie ženy v spoločnosti a bolo jedným z nosných bodov ženského hnutia. Nezávislosť žien a ich úloha v dejinách bola stáročia limitovaná predsudkami a tradíciami, ako i ich materskými povinnosťami.

Až do pozitívnych zmien v pôrodníctve a presadení kontroly pôrodnosti boli ženy väčšinu svojho života tehotné, pôrod bol nebezpečný a dojčenská úmrtnosť vysoká. Pokrokom v zdravotníctve a kontroly pôrodnosti a plánovania rodičovstva získali ženy možnosť rozhodovať o svojom živote a svoju nezávislosť. Z týchto dôvodov sú dejiny ženského hnutia bezprostredne späté so zápasom žien o možnosť kontroly a predchádzania nechceného tehotenstva. V zjednodušenom slova zmysle sa to dá preniesť do roviny boja za prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii.

Umelé prerušenie resp. ukončenie tehotenstva je univerzálny jav vyskytujúci sa vo všetkých spoločnostiach od nepamäti. Pri skúmaní 350 primitívnych, starobylých spoločností a spoločnosti pred dobou priemyselnej revolúcie dospel George Devereux k záveru, že „všetko nasvedčuje tomu, že prerušenie tehotenstva je absolútne univerzálny jav a že nie je možné vytvoriť ani len imaginárny spoločenský systém, v ktorom by sa ani jedna žena necítila dohnaná k prerušeniu tehotenstva“.

Historický vývoj názorov na interrupcie

V primitívnych spoločnostiach nebola známa súvislosť medzi pohlavným stykom a tehotenstvom a preto sa ženy – matky ako zachovateľky života stavali na najvyšší piedestál spoločnosti: častá forma usporiadania bol tzv. matriarchát (nadvláda žien). Vznikom súkromného vlastníctva sa začína hierarchia meniť, potreba udržať majetok v dedičstve vlastnej pokrvnej línie vyvoláva potrebu kontroly počatia a sexuality žien.

Od roku 1850 pred Kristom máme prvé písomné správy o ľudskom úsilí, ktoré smerovalo k regulácií počatia. K tomu bol potrebný prevratný objav, že základ nového života je spojený so súložou muža a ženy. Zábrana otehotnenia sa zrejme uskutočňovala pomocou metódy pokusu a omylu. Všetky tieto pokusy však niesli ešte nutnú dávku čarodejníctva a povier.

V staroveku sa interrupcie nepokladali za trestné. Sankcie sa udeľovali napr. za poškodenie práv otca na potomstvo, napr. Chammurapiho kódex (2250 p.n.l.) osobitne upravoval zodpovednosť človeka, ktorý spôsobil potrat dcéry plnoprávneho občana, závislého a otrokyne. Vznikom vyspelejších kultúr ako antické Grécko sa sexualita začína oddeľovať od ľudskej reprodukcie. Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka kvalifikovanému starovekému gynekológovi Sóránovi z Efezu (98-138 pr. Kr.). Jeho priekopnícky čin spočíva predovšetkým v tom, že ako prvý odlíšil antikoncepciu od potratu.

Hippokrates vystríhal vo svojom spise pred podávaním abortív, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a boli nebezpečenstvom pre samotnú ženu. Vo svojich spisoch Corpus Hippocraticum (v tých pôvodných, necenzurovaných cirkvou) sám Hippokrates odporúča žene rôzne násilné telesné cvičenia na zbavenie sa ukončenie neželaného tehotenstva. Je síce pravda, že neodporúčal vtedy známe a používané prostriedky, ale nie z etických a morálnych dôvodov, ako to dnes niektorí tvrdia,  ale jednoducho preto, že to boli jedy nebezpečné pre život ženy. Otrokyne využívali prerušenie tehotenstva ako znak odporu voči svojej osobnej bezmocnosti a neslobody.

Staroveká a stredoveká literatúra ukazuje, že ženy boli veľmi šikovné v liečiteľstve. Grécky dramatik Euripides spomína ženy, ktoré liečili „ženské choroby“. Od 15. storočia úloha ženy v lekárstve upadala, ale tradícia „anjeličkáriek“ prežívala dlho, v niektorých krajinách až dodnes. Zároveň s tým, ako sa rozširovali vedecké poznatky o chorobách, silneli predsudky o intelektuálnej podradenosti žien. V niektorých silne cirkevne ovplyvňovaných krajinách sa žena, vyznajúca sa v lekárstve či vykonávajúca prerušenie tehotenstva vystavovala riziku obvinenia z čarodejníctva. Honba na čarodejnice si v 16. a 17. storočí vyžiadala státisíce životov. Až v druhej polovici 19. storočia začalo vyššie vzdelanie rúcať prekážky. Keďže prerušenie tehotenstva sa vždy konalo v polohe verejne neviditeľného a nediskutovaného, v historických análoch nájdeme na túto tematiku len málo zmienok. Skôr sa o anjeličkárkach hovorí v spojení s niektorými historickými kontroverznými ženskými postavami (Alžbeta Báthoryová)

Postoj cirkvi

Prístup cirkvi, ktorý vlastne formoval prístup spoločnosti k interrupciám, nebol v celých dejinách taký jasne vyhranený v posledných storočiach. Jeden z najväčších náboženských filozofov Tomáš Akvinský (13.storočie) zastával teóriu oduševnenia – animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom do ženského v osemdesiatom dni života. Až od tohto času sa teda plod považoval za človeka a prerušenie tehotenstva do doby oduševnenia bolo všeobecne akceptované v rovine tabuizovanej témy. Postoj cirkvi k interrupciám sa vyhranil v roku 1588, keď pápež Sixtus svojou Bulou Effraenatum odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. Napriek tomu však cirkevné právo rozlišovalo medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. Vyvolaný potrat animovaného plodu sa v tom čase považoval za vraždu, kým osoba, čo vyvolala potrat neanimovaného plodu sa potrestala iba vyhnanstvom.

Jean-Luis Flandrin vo svojej analýze názorov cirkvi neskorého stredoveku na antikoncepciu a sexuálne vzťahy poukazuje na to, že dôkazy o rozšírených antikoncepčných praktikách medzi zosobášenými i nezosobášenými osobami naznačuje, že od 15. do 18.storočia musel byť vedomý odpor voči dominujúcej cirkevnej morálke bežný.

Preľudnenie obyvateľstva v 18.storočí, keď demografický vývoj prudko vzrástol až na 50% prírastok na konci storočia, podstatne zhoršilo životné podmienky najmä chudobných vrstiev obyvateľstva. Miera detskej úmrtnosti bola veľmi vysoká. Bez ohľadu na sociálny pôvod, dojča malo šťastie, ak prežilo najútlejší vek. Chudobné deti boli, prirodzene, ohrozenejšie, najmä ak sa narodili nechcené. Smrť patrila neoddeliteľne k materstvu a nepovažovala sa za neprirodzenú. Počet detí v chudobincoch a nedostatok stravy im nedával veľkú šancu na prežitie. Situácia sa začala meniť až pod vplyvom osvietenského hnutia.

Nástup liberalizmu

Princíp, ktorý zakotvuje právo ženy na kontrolu tehotenstva a teda kontrolu nad svojím telom vychádza historicky zo vzniku liberalizmu a puritánskej revolúcii v 17.storočí v Anglicku. Levellerská myšlienka „vlastníctva vlastnej osoby“ bola jasne spätá s prírodou a tvorila paralelu k myšlienke prirodzeného práva na vlastníctvo tovaru: „Príroda každému jednotlivcovi v prírode dala  individuálne vlastníctvo, ktoré nesmie nik narušiť, ani ho oň pripraviť: pretože každý tým, že je sám sebou, vlastní sám seba, pretože inak by nemohol byť sám sebou, a na základe toho si nikto druhý nemôže robiť nárok, že ho oňho samého pripraví, iba ak zjavným násilím a porušením najhlavnejších prírody a zákonov rovnoprávnosti a spravodlivosti medzi človekom a človekom…“. Táto levellerská teória individualizmu, jedinečnosti indivídua špecificky ovplyvnila podmienky žien: viedla k uzákoneniu puritánskej myšlienke o manželstve ako zmluve, k zákazu biť manželku a k liberalizácii rozvodu. Kontrola nad vlastným telom je základnou súčasťou bytia jednotlivca s jeho potrebami a právami, je to pojem, ktorý je jedným z najväčších odkazov liberálnej politickej tradície.

Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné. Ezra Heywood, až anarchistický zástanca kontroly pôrodnosti v 70.rokoch 19.storočia tvrdil, že „prirodzené právo ženy na vlastníctvo a moc nad vlastným telom je právo neoddeliteľné od inteligentnej existencie ženy“.

Nie je podľa môjho názoru náhodou, že v dobe rozvoja liberalizmu a počiatkov jasne artikulovaného feminizmu pápež Pius IX. zakázal interrupcie (1869) tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí. Neexistuje totiž lepší spôsob dať žene najavo, že nie je plnoprávna a nezávislá osobnosť, ako nariadiť im zákonom skutočnosť, že jej brucho patrí štátu či cirkvi. Pre porovnanie ten istý pápež bol schopný prijať v Taliansku v roku 1848 ústavu ako znak pokroku a občianskych slobôd, samozrejme platiacich len pre mužov. Snahu cirkvi o kontrolu nad ženami a vyjadrenie ich podradnej úlohy v spoločnosti nedokázalo zmeniť ani liberálne 19.storočie. Umelé prerušenie tehotenstva bolo trestné aj podľa rakúskeho a uhorského trestného zákona a postihovalo samotnú ženu i osobu, ktorá interrupciu vykonala.

Názory na reprodukčné práva žien sa však v rámci liberálnej revolúcie nezadržateľne menia. Interrupcia, antikoncepcia, a rozvod sa stali slovami, ktoré znamenali vo vývoji postavenia ženy v spoločnosti veľmi veľa. V Európe sa zásadná zmena začala dvoma revolúciami – francúzskou a priemyselnou, ktoré na seba nadväzovali nutnosťou zmien v postavení občana v štáte. Liberalizácia spoločnosti, rozmach kultúry a umenia (bella epochue) a búranie spoločenských tabu umožňujú aj otváranie témy sexuality. Medzníkom sa stáva učenie Sigmunda Freuda o sexualite: „Teoreticky by jedným z najväčších triumfov humanity  bolo, keby sa akt rozmnožovania povýšil na úroveň dobrovoľného a cieľavedomého jednania  a bol oddelený od imperatíva zabezpečiť prírodnú nutnosť.“ (1898).

Feministické hnutie

Feministické hnutie a priemyselná revolúcia prinášali nezvratné zmeny. Dôležitú úlohu hral rok 1870, keď prijatím zákona o vzdelaní v Anglicku otvorili brány škôl pre ženy aj v iných krajinách Európy a USA. Priemyselná revolúcia si vyžadovala ich zaraďovanie do výrobného procesu vo zvýšenej miere. Vstup žien do výrobného a vzdelávacieho procesu mal za následok i zavádzanie zásadných právnych zmien v ich postavení. K prvým moderným právnym normám, ktoré menili postavenie ženy, patrila možnosť mať a nadobúdať majetok a slobodne ním disponovať a právo na rozvod. Ďalšími právnymi normami, ktoré kvalitatívne menili postavenie žien, boli právne normy upravujúce interrupciu a používanie antikoncepcie. Právo voliť získavali ženy postupne od konca 19. storočia, ako prvé na Novom Zélande (1893), v Európe vo Fínsku (1906), v USA 1920. Slovenské ženy mohli voliť od roku 1919. Všetky dovedna vyústili do revolučných zmien v práve aj v myslení, ktoré sa v zásade udiali v priebehu 20. storočia.

Reprodukčné práva nadobudli podstatne iné rozmery v kontexte socialistickej revolúcie. V Sovietskom zväze nebola liberalizácia prerušenia tehotenstva výsledkom snahy ženského hnutia, ale jej účelom bolo zapojenie žien do priemyselnej výroby a prelomenie feudálnych a patriarchálnych foriem života. Podobne to bolo v Československu v roku 1957, ktoré povoľovalo interrupciu zo zdravotných a iných závažných dôvodov a so súhlasom komisie na to zriedenej.

V rokoch 1965 až 1985 liberalizovali interrupčné zákony všetky vyspelé krajiny sveta. Výnimku tvoria dodnes silne nábožensky založené Írsko a Malta, v roku 1993 sa k nim pripojilo Poľsko. Naopak, pred nedávnom padla jedna z posledných bášt Európy s reštriktívnym zákonom – Portugalsko. Objavením a rozšírením hormonálnej antikoncepčnej tabletky a iných foriem antikoncepcie sa interrupcia prestala považovať za metódu plánovania rodičovstva a ostáva skôr len „núdzovým riešením“.

Názory na interrupcie sú rôzne a je to len samozrejmé, pretože sa dotýkajú najhlbšieho presvedčenia človeka. Z historického exkurzu ako i z globálneho pohľadu je však jasné, že sa jedná o univerzálny jav, ktorého riešenie určite nevedie cestou zákazu, reštrikcií a kriminalizácie žien a lekárov.  

Autorka článku: Oľga Pietruchová

Zdroje:

Devereux, George:A Typological Study of Abortion in 350 Primitive Ancient, and Pre-industrial Societies. In: Abortion in America (ed. Harold Rosen), Beacon Press, Boston 1967

MUDr. Redim Uzel,CSc:  4000 let antikoncepce, Praha 2003

Ján Drgonec: Právo na život, In: Občan a demokracia, Nadácia občan a demokracia, 1997

MacPherson, C.B.: The Political Theory of Possessive Individualism. Oxford University Press, Londýn 1962

Thomas Keith: Women and the Civil War Sects, 1958

Jean-Luis Flandri:Contraception, Marriage and Sexual Relation in the Christian West, In: Biology of Man in History, John Hopkins University Press, Baltimore 1975

Gordon, Linda: Woman´s Body, Woman´s Right. A Social History of Birth Control in Amerika, Penquin Books, Harmondsworth, Middlesex e New York 1977