Státisíce žien na Slovensku sú vystavené rôznym formám násilia a každý deň prežívajú strach o zdravie, život a bezpečnosť seba a svojich detí. Veľa žien v dôsledku násilia zomiera, mnohé trpia fyzickými a psychickými následkami po celý život.
Právo na život bez násilia je pritom základné ľudské právo, ktoré by mali verejné predstaviteľky a predstavitelia, ale aj celá verejnosť chrániť a napĺňať. Navyše, násilie má negatívny dopad i na účasť žien na trhu práce, na ich ekonomickú nezávislosť a na hospodárstvo vo všeobecnosti. Podľa odhadov Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť (EIGE) náklady vzniknuté v dôsledku násilia páchaného na ženách zo strany intímneho partnera by na Slovensku mohli dosahovať až 1,2 miliardy eur ročne.
Z výsledkov výskumu Agentúry EÚ pre základné práva (FRA) o situácii v SR vyplýva:5
- Každá tretia žena (34 % ) zažila fyzické alebo sexuálne násilie.
- Každá desiata žena (10 %) bola znásilnená alebo sexuálne napadnutá.
- Prenasledovaných bolo 16 % žien na Slovensku.
- Polovica žien (49 %) na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.
- Zo žien, ktoré mali niekedy partnera (súčasného alebo bývalého), zažila takmer štvrtina (23 %) z jeho strany fyzické alebo sexuálne násilie.
- Ak by sme k tomu prirátali psychické násilie, ktoré je v násilných vzťahoch vždy prítomné, podiel žien zasiahnutých násilím by bol ešte vyšší.
Mnohým ľuďom v SR záleží na tom, aby ženy mohli žiť v bezpečí, dôstojne a bez hrozby násilia. 67 % občanov a občianok si myslí, že domáce násilie páchané na ženách je neprijateľné a vždy by malo byť trestané podľa zákona (Eurobarometer 2016).6
Aj napriek mnohým pozitívnym zmenám, ktoré SR v tejto oblasti už podnikla, je komplexné riešenie násilia páchaného na ženách ešte stále výzvou. Ženy a deti nemajú k dispozícii dostatok špecializovaných služieb. Keď sa obrátia o pomoc, často sa namiesto podpory a ochrany stretávajú so spochybňovaním a zľahčovaním ich skúseností. Mimovládne organizácie, ktoré sa im usilujú pomôcť a ktoré pôsobia aj v oblasti prevencie, nemajú zabezpečené kontinuálne financovanie. Zlyháva tiež rázna odpoveď spoločnosti na násilie v podobe efektívneho sankcionovania zneužívateľov. Naše inštitúcie, napríklad polícia, zdravotnícke zariadenia a justícia, dostatočne nespolupracujú. Pomáhajúce profesie neboli v problematike násilia páchaného na ženách systematicky vzdelané, preto často nedokážu poskytnúť potrebnú odbornú pomoc a podporu. Zlepšenie potrebujeme aj v zbere dát, aby sme mali dostatok potrebných informácií o situácii, v ktorej sa ženy a ďalšie obete násilia nachádzajú, a vedeli správne nastaviť potrebné opatrenia. Zlyhávame aj v realizácii primárnej prevencie. Preto potrebujeme čo najskôr a systémovo konať a pri realizácii konkrétnych riešení sa spojiť s ďalšími krajinami. Dôležitým krokom, ktorý Slovenská republika urobila smerom k odstráneniu násilia páchaného na ženách, bolo podpísanie Istanbulského dohovoru v roku 2011. Istanbulský dohovor predstavuje najkomplexnejšiu medzinárodnú stratégiu na odstránenie násilia páchaného na ženách a dievčatách a môže pre Slovensko znamenať zásadnú zmenu k lepšiemu. Aby k nej však došlo, najskôr potrebujeme Istanbulský dohovor ratifikovať a uviesť do praxe. Rada vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť ako poradný orgán vlády už v roku 2013 odporučila podniknúť potrebné kroky na ratifikáciu tohto dohovoru. K urýchlenej ratifikácii dohovoru je Slovensko naliehavo vyzývané aj zo strany OSN.7
5 Agentúra Európskej únie pre základné práva (2014). Násilie páchané na ženách: celoeurópsky prieskum, stručný prehľad výsledkov, Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, Luxemburg
6 http://www.gender.gov.sk/eurobarometer-postoj-europanov-k-nasiliu-na-zenach
7 Záverečné zistenia Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien (CEDAW Výbor) adresované SR (2015).
